Mladší fanúšikovia Dubnicu možno príliš vo futbalových kruhoch neregistrovali, no všetci, ktorí majú viac než dvadsať rokov a zaujímajú sa o domácu futbalovú scénu, si jej účinkovanie medzi elitou určite pamätajú. Osud tradičnému klubu však v ostatnom období príliš neprial a podobne, ako ďalšie bašty, aj tento klub sa ocitol v problémoch.
Banská Bystrica, Púchov, Petržalka, Rimavská Sobota či Košice. Kluby zo všetkých týchto miest (a aj ďalšie) to zažili a niektoré sa dodnes z problémov nedostali. Dubnica patrí k tým, ktoré sa opäť hlásia o slovo, hoci jej futbalistov čaká ešte dlhá púť. Vráťme sa ale na začiatok tisícročia, keď to všetko “začalo”.
Na jar 2001 sa Dubnica po jedinej sezóne vrátila do najvyššej, vtedy desaťčlennej najvyššej ligy. Následne medzi elitou zotrvala až do roku 2011, teda rovných desať sezón. Ako nováčik obsadila ôsmu priečku, o rok siedmu, následne šiestu a v sezóne 2004/2005 obsadili Dubničania krásne 4. miesto, len bod za bronzovou Banskou Bystricou. V sezóne 2005/06 si Dubničania po tretíkrát v rade vyslúžili účasť v už neexistujúcom Intertoto Cupe a cez maďarský Vasas a turecký Ankaraspor postúpili až do 3. kola, kde si zmerali sily so slávnym Newcastlom. S tým prehrali doma 1:3, v Anglicku 2:0. Klub z Považia a jeho brankár Dušan Perniš sa teda postavili aj proti Alanovi Shearerovi, najlepšiemu strelcovi histórie Premier League. Krásne to časy.
Následne však začalo ísť všetko z kopca. Dubnica síce udržiavala ligovú príslušnosť, no väčšinou za cenu predaja kľúčových hráčov. Stále viac šancí dostávali mladíci. Liaheň bola v Dubnici ale slušná, veď jej dorastenci patrili celé roky k špičke. Naveky to ale bez veľkých sponzorov nešlo a v máji 2011 prišiel aj napriek solídnym výkonom v posledných kolách zostup. Šťastie pri Dubničanoch nestálo a nohy im podkopla aj Žilina, ktorá s “bronzom vo vrecku” v poslednom kole prehrala v Košiciach, ktoré sa vďaka tomu zachránili.
Po zostupe klub opustila väčšina hráčov základnej zostavy a chrbtom sa pochopiteľne odvrátili aj sponzori. Tri sezóny v rade obsadila Dubnica v druhej lige ôsme miesto, hoci káder sa neustále menil. To vyústilo až do štádia, keď v sezóne 2014/15 na zápasy chodilo sotva sto divákov a Dubnica beznádejne vypadla do 3. ligy. Údajne hrozilo dokonca neprihlásenie sa do súťaže, napokon však Dubničania s tímom, kde sa len ťažko hľadali hráči starší ako 20 rokov, umiestnili v 3. lige západ na 15. mieste. Jeseň 2016 bola podobná a hrozil zostup do 4. ligy. Uprostred sezóny 2016/17 sa ale podarilo v spolupráci s mestom prekopať všetko od základov a na jar začal tradičný klub vyhrávať zápas za zapasom. Konečné 6. miesto tak nebolo prekvapením a začalo sa povrávať o snahe Dubnice bojovať v nasledujúcom ročníku o popredné priečky. Neostalo len pri slovách, čo dokumentovali nielen výsledky, ale aj hra samotná. Jediným súperom boli Borčice, tie však majitel v jej prostriedku “predal” a sezónu dohrávali Borčice v Považskej Bystricmi s jej hráčmi, ktorý ešte na jeseň hrali o dve ligy nižšiu súťaž. Dubnica tak s prehľadom postúpila po troch rokoch späť do 2. ligy.
Zvýšila sa návštevnosť i kvalita hry. Dubnica získala niekoľko posíl, ktoré doplnili mladý, no kvalitný káder. Jeseň 2018 ukázala, že sľuby o atraktívnom prejave mimo zostupových priečok boli opäť pravdivé. Jedna z najlepších ofenzív súťaže na čele so 14-gólovým Miladinom Vujoševićom z Čiernej Hory prezimuje na 8. mieste. A vízia? Minimálne udržať výkonnosť z konca jesene, počas ktorej Dubničania rozstrieľali Skalicu a remizovali so skúsenými Popradčanmi. O postupe sa pochopiteľne nehovorí, no modernizácia štadióna a celého areálu svedčia o tom, že by rozvoj mohol pokračovať.
Tak teda kto vie, možno o rok či dva bude hrať Dubnica skutočne o postup medzi elitu. Práca trénerského dua Peter Jakuš – Peter Gergely, ako aj celého vedenia je citeľná a keď môžu hrať Fortuna ligu (a veľmi dôstojne) Sereď či ďalšie kluby, ktoré nedávno pôsobili v nižších ligách, tak prečo nie aj tradičný klub z Považia, ktorým prešlo viacero reprezentantov Slovenska?
Zdroj: futbalinak.sk
